Vedela som, že to bude brutalita, vedela som, že to bude bolieť a práve preto ma to tak nadchlo. Je to môj dlho očakávaný a vytúžený míľnik vôbec. Keďže som sa už dlhšie venovala Spartanu a absolvovala som už aj ultrabehy, cieľ na tento rok bol jasný – využiť tréning a skúsenosti do takejto náročnej disciplíny, ktorá sa tento rok usporiadala u nás – v Malinôm Brde.
Prípravu som nemohla podceniť – prísnejší silový tréning, rúčkovanie na opičích dráhach, workoutoch alebo lezeckých stenách. Čokoľvek, kde som proste visela. Behu sa mi tento rok nepodarilo venovať, tak ako by som si predstavovala, ale svoj štandard som odbehnutý ako tam mala.
Pripravila som si už len povinnú výbavu, nejaké veci do vaku so sebou a do komfortky. Ja osobne som si na prvú časť vzala iba vodu, minerály a do komfortnej zóny chleba s masťou, moju obľúbenú kofolu (celkovo na ultra behoch), soľ, tabletky, ďalšie minerály a banán. Bolo toho máličko, ale vlastne na obložené stoly ani čas nie je 😊
Deň vopred sme sa presunuli na penziónik do Ivachnovej pri Ružomberku, kde sme prišli v dostatočnom predstihu aby sme sa dobre vyspali. Všetko sa ale zmenilo, keď sme sa vybaľovali a zistili, že nám chýbajú tenisky. Nech sme rozmýšľali ako chceli, inak sa nedalo – museli sme to otočiť domov do Prievidze a zase naspať 😊 Cesta navyše asi 3 hodiny, takže super. Vrátili sme sa pred pol 1nou a hneď sme utekali spať.
Vstali sme trošku rozobratí ale nič, čo by nateraz nevyriešila silnejšia šálka kávy. Pobalili sme sa a šup autom do Hrabova v Malinôm Brde. Rýchlo sa zaregistrovať, prichystať sa do auta, zaniesť veci do komfortky a v kľude na štart.
Pred štartom ešte dobrá rozcvička, lebo je zima a na svoje pocity radšej nemyslím 😊 Neviem či som naladená na taký dlhý pretek, sama sa občas seba pýtam čo tu robím… Ale na druhú stranu som pripravená dať do toho všetko, čo v sebe mám…
Odštartované – výzva sa začína.
Taktika je jasná, neprepáliť začiatok, ísť si svoje a užiť si to na maximum. Klasika na Brde – stúpanie na začiatok musí byť, tak sa šetrím. Občas bežím, občas chodím. Po prvých kilometríkoch som už aj zohriata – na to aká bola ráno zima, je to úspech. Mám za sebou nejaké prekážky, preskakovačky, takže zatiaľ je to fajn. Predo mnou je teraz twister – prvá väčšia výzva. Dávam si rukavice a zvládam to v pohode. Keďže pár báb tam zostalo angličákovať, vyzerá to, že som zatiaľ prvá. Ďalší kopček predo mnou a dávam sa do reči s jedným chalanom, tak mi to celkom ubieha. Pred koncom sa však rozdeľujeme lebo zrýchlil, tak ja si pokračujem svoje.
Konečne kopček dole cez lesík. Je to prekrásne. Ranné slnečné lúče sa predierajú cez zahmlené stromy a doslova ma objímajú. Som ešte plná síl a toto sú momenty, pre ktoré to všetko za to stojí. Je to asi príliš ideálne a nič horšie sa ani nemôže stať ako dosť kŕč… Prsty na nohách mi vykrúca, urobím ešte pár krokov ale musím zastaviť. Rýchlo vyťahujem soľ a zapíjam to vodou. Obieha ma zopár báb ale pomaličky sa už znovu rozbieham a zaradím sa za ne. Čo už, patrí to k tomu.
Po príjemnom zbehnutom kopčeku sa dostávam do údolia najnáročnejších prekážok. Tu nás čaká séria po sebe idúcich prekážok, ktoré sa budú počas preteku opakovať tri krát. Ešte pred tým si všímam, že tu mám olympus a ape hanger ktoré budú dva krát. Super, na ape hangery prvé angličáky. Aspoň už viem, že prekážky sú z rána ešte pekne mokré a nepomáhajú ani rukavice ☹
Nič to, pokračujeme. Na monkey bare ďalšie 😊 potom nejaké vrece, lano, kýbel, fúrik a ideme dole kopčekom. Môj obľúbený beater pred komfortkou – celý mokrý – angličáky.
Tak som prvý krát v komfortke, pijem, dávam si banán, vyzliekam sa, dávam na seba hydrovak a beriem do ruky chleba s masťou. Celkom som to zvládla a pokračujem rýchlou chôdzou, kým zjem.
Som asi na 15 kilometri a pokračujeme jemne naklonenou asfaltkou. Zatiaľ je to stále fajn, občas s niekým prehodím reč, stretávame turistov a rodinky, tak je to také veselšie. Plynulo prechádzam cez tyroleánske lano, gurtnu a vidím že sa môžem tešiť na plávanie. Och, keď vidím tie výrazy pretekárov, niečo šípim. Obliekam si vestu, lebo ja plávať neviem až tak dobre a mierim do vody. Neviem ako ostatní ale zdala sa mi dosť studená. Najstudenšia voda akú som zažila. Stiahlo mi pľúca a mala som čo so sebou robiť. Akože tu som si povedala, že toto je dosť masaker. Nejako som to odplávala ale bez vesty by som asi ostala na dne. Pod drobnohľadom zdravotníkov sa dostávam na koniec, ešte potôčik a hotovo.
Fuška! Som celá mokrá, skrehnutá a teraz odo mňa chceli aby som prešla monkey bar A? Cha cha 😊 Ok, môžem to skúsiť. Bol celý zablatený, mokrý ako ja. Táto prekážka je dosť ťažká aj za ideálnych okolností, takže ma hneď šmyklo. Nič nečakané, idem angličákovať.
Trošku sme zase bežali, už som sa končene zohriala a spoza rohu na mňa vykúka oštep. Moja neistá prekážka, takže to dám na náhodu. Tá rozhodla, že si opäť precvičím angličáky. Potom som sa napila, dala nejaké ľahké drogy a pokračujeme kopčekom hore. Čím ďalej, tým je nejaký strmší a nemá konca. Vyzerá, že to je ten najhorší, čo si pripravili. Snažím sa, jedna noha za druhou a makám. V takýchto kopcoch mi veľmi pomáhajú moje turistické výlety – najlepší tréning s plným ruksakom v dobrom tempe, takže mi to celkom ide. Sledujem, že sa na mňa zavesil mladý chalanisko a hoci veľmi nekomunikujeme, ide sa mi veľmi dobre, sme ako tím 😊 Až hore na kopci sa mi prihovoril, čo som už ani nečakala, že či som prvý krát. A ja že jasné, prvý ultra skúšam, užívam si to, on že tiež. Tak takto občas prehodíme slovo a spolu makáme ďalej. Prechádzame cez lesy, lúky a dostávame sa na najvyšší bod, odkiaľ sú nádherné výhľady na celé okolie. Nádherná inverzia ako z filmu a do toho stádo kravičiek vo mne zanechalo ďalšie krásne spomienky.
Po dlhých hodinách konečne schádzame dole príjemným kopcom a začíname zrýchľovať. Keďže mávam trošku problémy so žalúdkom (dole kopcom najčastejšie, keďže sa v žalúdku všetko trasie), musím spomaliť. Tým pádom prichádzam o parťáka, ktorému kričím, že nech ide ďalej, že sa možno ešte niekde stretneme. Tak bojujem už aj s únavou, aj so sebou a s mojím bruchom. Snažím sa to predýchať a bohužiaľ prichádzam o drahocenný čas. Čo už, vedela som, že ľahké to nebude. Po čase sa to zlepšuje a užívam si ešte kopček dolu. Za 24 kilometrom ešte kopček hore, cestou je ostnatý drôt a bender. Klesanie a dostávam sa znovu do temnej doliny plnej prekážok. Olympus, ape hanger, ktorý už dávam lebo je suchý, stena, monkey bar, ktorý tiež dávam, tak som spokojná. Už len lano a všetko zase ponosiť. Cítim sa ako na stavbe – vrece s pieskom, vedro, fúrik 😊 Po druhý krát, makačka.
Znovu dole kopčekom do komfortky, kde stretávam parťáka z trate. Predbieham ho na log flipe a aj beater dávam. Posledný krát komfortka. Hladná nie som, dávam si minerály, kofolu a cestou zase žujem banán. Pokračujem po ceste, kde okoloidúci tlieskajú a hore strmím kopcom trošku zvoľňujem. Tu začínam cítiť, že už mám dosť ale stále bojujem. Nejaké preskakovačky a memory sypem z rukáva, našťastie 😊 Pred nami dlhý tiahly točivý chodníček. Ktorý by vyzeral príjemne, za bežných okolností radosť behať ale teraz tu mám nejakú ďalšiu krízu. Zvoľním ale dávam do toho všetko.
Po stúpaní prechádzam cez občerstvovačku a idem dole kopčekom k nejakým domom. Tabuľa mi hovorí že som vo Vlkolínci. Nechápem ako sme sa mohli ocitnúť takto ďaleko, keď som si pred tým študovala mapu, nejako som si to nevšimla ale viem, že Vlkolínec je teda z Hrabovej dosť ďaleko! Našťastie dedinka je veľmi pekná, som tu prvý krát, domčeky nádherné fakt. A tetulky, čo sedeli pred domami o dušu povzbudzujú, až mi raz skoro vyskočili slžičky a zovrelo mi hrdlo. Musím si dávať na toto pozor, veď sa mi zle dýcha 😊 Tak som sa rozdýchala a zamierila ku kopčeku, vyzerá to tak, že k poslednému. Je strmý a mocný, vypľúvam dušu. Celý čas rozmýšľam, že čo to je za kopec a ako ďaleko to ešte sme – ďalšia kríza na 50 kilometri snáď nie je hamba. Začalo aj poprchať a myšlienky o mokrých prekážkach zohrali svoju úlohu.
Tu by som rada poďakovala fantastickým dobrovoľníkom. Stretli sem sa tri krát a zakaždým mi tlieskali, dodávali energiu pred prekážkou a boli vždy usmiati, hoci aj oni tam boli celý deň a ešte aj zmokli 🙂
Kopec sa trošku vyrovnal a išlo sa už lepšie, jemným klusom som smerovala k obľúbenému údoliu prekážok. Kým som prišla už seriózne husto pršalo. Takže monkey bar je zase mission impossible, potom lano a všetko zase ponosiť. Na vreci cestou hore to je už také zablatené a klzké z dažďa, že tak ako aj iných, šmyklo ma a padám tvárou do zeme a akoby nestačilo, aj vrecko mi padá na hlavu tiež 😊.
Teraz už len dolu kopcom k vytúženému cieľu. Cestou ma prekvapil ešte multiring, na ktorý som akosi zabudla. Tak to idem skúsiť aj keď je celý mokrý, verím si a ručkujem po tyči. Nakoľko ma tam šmýkalo a ledva som prešla na koniec, pri snažení sa prechytiť na prvé lano, padám z tyče a ďalej to už poznáte.
Čaká ma tam však ešte plávanie. Je to podobné ako z minulého roka, dunk wall – podliezanie steny pod vodou a ešte dostať sa k brehu. Cestou sa mi šmýka, tak len opatrne. Tu je teplota vody fajn, z celého dňa už aj celkom zohriata a aj tak som mala chuť sa trošku umyť 😊 Vychádzam von a pokračujem na slip wall. Pre mňa vždy jednoduchá prekážka, ktorú beriem skôr ako povinnosť. Všímam si, že je celá mokrá a zablatená, tak to chcem dať čo najrýchlejšie. Rozbieham sa ako vždy hore po stene, chytám sa lana a pomaličky približujem k vrchu. Ako sa už chcem prechytiť z lana na hranu, šmýkam sa a skĺzam až dole a nechápajúc ostávam ležať. Aby si pozorujúci ľudia nemysleli že sa mi niečo stalo, vstávam a skúšam to znovu. Druhý pokus je na chlp taký istý. Cítim, že ruky mi už nevládzu držať lano ale nevzdávam sa a idem to skúsiť ešte raz. Pomaly sa prechytávam ruka za rukou a blížim sa k vrcholu. Už sa len opatrne chytiť hrany a snažiť sa nešmyknúť!!! Tipnite si, jasné že sa mi to stalo znovu. Cítim, že ruky mám slabé, tak to nechávam tak a vypýtam si angličáky. Keďže priebežne viem, že som asi druhá v poradí, nemôžem si dovoliť už žiadne chyby. Angličáky robím, čo vládzem, hádžem sa o zem, len aby som ušetrila sily. Hotovo. Hneď ďalšia zastávka Z-kové steny. Pre mňa ďalšia vždy jednoduchá vec, tak sa do toho púšťam čo najskôr. Zisťujem však, že také jednoduché to nie je. Bojím sa už na ruky zavesiť, tak idem opatrne, hlavne cez nohy a problém nastáva, keď sa snažím prejsť cez vonkajšiu hranu. Snažím sa, rozmýšľam, smejem sa, zvážniem. Tu už prežívam naozaj zmiešané emócie a keby tam nemám podporu z tímu, ktorí ma stále hecovali, neviem ako by som to zvládla.
Takže po mojom vnútornom boji nakoniec zvoním na posledný zvonček tohto preteku a ideme ďalej. Totálne vysilená vchádzam do pár jazierok plných blata. Z nohy na nohu pomaličky prechádzam, no ide to veľmi ťažko. Keby nemám poriadne zatiahnuté tenisky, aby by mi tam zostali a verím tomu, že niekomu sa to isto podarilo 😊
Toto bahno ma stojí veľa síl ale vravím si, že som už na konci, to je už jedno. Tento boj ukončím s hlavou hore. Prichádzam k herculesu a snažím sa nemyslieť, že som už vysilená. Začnem ťahať vrecko čo mi sily stačia, ťahám ťahám, už chýba iba kúsoček, zrazu sa mi lano vyšmykne a padá dole. To ma prekvapilo. Veď to musím dať. Trošku si vytriasam ruky a idem odznova. Skúšam to inak, ťahám lano a zasekávam si ho pod nohy, vyzerá to nádejne, ale celkom mi to zase nevychádza. Lano sa opäť vyšmyklo a vidím, že čím ďalej to skúšam, tým viac som vysilená. Už som naozaj vyslabnutá, tomu sa hovorí game over. Angličáky ma neminuli. Dávam do toho všetko a idem bez prestávky, no aj tak si všímam, že prišla na vrece Sisa z mojej katogórie a zdoláva prekážku bez jedného zaváhania. Smola. Zdravíme sa a uteká ďalej. Moja chyba, že som nezvládla obyčajné prekážky. Nevadí, dokončujem posledné trestné angličáky a pomalým behom pokračujem k cieľu.
Ešte cez potok a posledná A-čková prekážka, už sa vlastne niet kam ponáhľať. Nakoniec pretínam pomyselnú cieľovú čiaru a vypínam hodinky.
Čo toto vlastne bolo… Nevedela som opísať v tom momente. Tieto vety som vedela dať dokopy až po dlhšom čase. Jedno však bolo jasné, bola som na seba hrdá, že som to vôbec zvládla. Že som prišla do cieľa po vlastných nohách, bez zranenia, s úsmevom na tvári a s pocitom, že som do toho dala celé srdce. Nemám si čo vyčítať.
S odstupom času som sa na to samozrejme pozrela aj sebakriticky. Hľadala som chyby, ktoré musím zlepšiť ale bola to obrovská skúsenosť na ďalšie preteky a vlastne aj do života. Nakoniec som sa teda umiestnila na bronzovom mieste, takže radosť bola veľmi veľká. Bola som na seba hrdá, že som sa nevzdala. Baby, ktoré boli lepšie uznávam, fakt klobúk dolu toto všetko zvládnuť.
ÚDAJE Z PRETEKU
- 53,9 kilometrov
- celkový čas 10:19:43
- prevýšenie 3 600 m
- 66 prekážok
- 300 trestných angličákov
Ale ja už teraz viem, že to nenechám len tak a na budúce určite ešte zabojujem o lepšie umiestnenie…
RADY A POSTREHY
- pokiaľ idete na čas, nepotrebujete žiadne náhradné oblečenie ani tenisky. Na prezliekanie v prvom rade nie je čas a aj tak sa zase zašpiníte.
- nemusíte mať so sebou milión tabletiek minerálov, úplný základ je soľ alebo elektrolyty
- so sebou iba najnutnejšie veci, aj na občerstvovačkách majú niečo na prehryznutie
- do komfortky si dajte niečo čo máte radi, čo máte osvedčené a sedí vám (u mňa to bola kofola, chleba s masťou a nejaký banán)
- ak máte problémy s kŕčami počas preteku, odporúčam mať aj vo vode v hydrovaku trošku soli, alebo ideálne svoj namiešaný slabý ionták
