Východné Slovensko bolo pre mňa vždy neprebádaná oblasť. Takže keď sme sa rozhodli, že chceme pár dňovú dovolenku na Slovensku, hneď bolo jasné, kam sa vyberieme. Nasledovalo plánovanie, časovanie, rátanie, trasovanie a vznikla z toho celkom príjemná dovolenka. Musím však uznať, že na tejto dovolenke sme si neoddýchli, skôr naopak, potrebovali sme ešte jeden deň voľna 🙂
Deň pred odchodom sme upratali, umyli a napratali veľké auto vecami, pretože práve to bude náš najlepší kamarát najbližšie dni. Spacáky, deky, oblečenie, veci pre psa, vitamíny, nejaké jedlo a pitie a môžeme vyraziť…
1. deň
Skoro ráno sme vyrazili do nášho počiatočného bodu výletu – do jaskyne Domica. Pred vstupom do jaskyne je veľké parkovisko, kde sme si trošku vydýchli, vyvenčili Sunny a čakali na najbližšiu obhliadku. Okolie vyzeralo trošku schátralo ale samotný vstup do jaskyne bol pekný a jaskyňa ešte krajšia. Ochladenie v tento teplý deň prišlo naozaj vhod a za vstupné 6 eur s dĺžkou asi 45 minút sme si to všetci užívali. Domica je naozaj veľkolepá, skrýva v sebe mnoho krás a detailov. Škoda však, že plavby sú dlhodobo neprístupné kvôli nedostatku vody a rátajú s tým, že sa to už bude iba zhoršovať.
Po obhliadke sme sa vybrali smerom na východ do obce Zádiel, kde sme zaparkovali na konci dedinky na platenom parkovisku. Vydali sme sa po náučnom chodníku do Zádielskej tiesňavy, čo je súčasť pohoria Slovenský kras. Tiesňavou tiekol krásny potôčik, ktorý ak som správne pochopila, vytvoril túto dolinu a tiesňavu. Najužšie miesto je úzke len 10 metrov.
Je to naozaj nádherné miesto s rozmanitou zeleňou, ktorá vás ihneď dobije pozitívnou energiou. Len sme si to užívali, kráčali a ani nevieme ako, zastavil nás rozdeľovník, ktorý nás nasmeroval doprava nahor. Jemné stúpanie nebolo veľmi dlhé a zrazu sme sa ocitli na Zádielskej planine, rovno na krásnej vyhliadke Na skale. Výhľad bol na celú tiesňavu, ktorou sme pred tým prechádzali.
Ďalej sme pokračovali po modrej značke o ocitli sa na krásnych lúkach a stráňach, ktoré by tam len málokto čakal. Netrvalo dlho a dostali sme sa k ďalšiemu výhľadu s názvom Zádielska vyhliadka na Krkavčích skalách. Toto miesto bolo ešte krajšie ako pred tým, bolo to naozaj monumentálne. Tam si sme trošku oddýchli a dali so obed.
Nakoniec sme sa pobrali a šli ďalej po náučnom chodníčku dolu kopcom smerom k Zádielu. Chodník s dĺžkou necelých 10 kilometrov je dobre značený, niet kam zablúdiť. Nastúpali sme vyše 400 m a zvládli sme to za vyše 2 hodiny (čas bez obednej prestávky).
Po turistike sme spokojní nasadli do auta a pokračovali sme východnejšie, kde inde ako do centra východu – Košíc. Tam sme mali prichystanú izbu v penzióniku pár metrov od námestia. Dali sme sa dokopy, Sunny išla spať a my sme vybehli na nákup jedla na ďalší deň. A ako už my zvykneme, kadiaľ chodíme, ochutnávame hamburgery. Tak sme si vyhliadli fajn podnik a dobre sme sa najedli 😊 Na dnes sme už mali dosť, tak sme sa presunuli do postele, aby sme mohli skoro vstávať.
2. deň
Prebudili sme sa do krásneho štvrtkového rána, naložili sme sa do nášho štvorkolesového kamaráta a vyrazili sme viac na východ do malebnej nenápadnej obce Oborín. Počas plánovania tejto výpravy mi Google poradil, že Náučný chodník Oborín je presne to čo hľadám, tak som sa tam musela ísť pozrieť osobne, keď už na tom východe som 😊 Parkovisko sme našli celkom v pohode, tak sme sa prichystali a mohli sme vyraziť. Zaujímavý drevený chodník vedie ponad mŕtve rameno rieky Laborca k novej drevenej rozhľadni. Cestou sme videli močiare, mokrade, rôzne rastliny a krásne vážky. Naozaj to tu žilo a hralo farbami. Tento chodník je aj súčasťou Vodnej zážitkovej cesty po rieke Bodrog a jej prítokoch, ktorá je prepojená s Maďarskou Tokajskou oblasťou s dĺžkou 80 kilometrov, vhodnou aj pre cykloturistiku (to by mohlo byť zaujímavé). Taktiež je tu aj cyklochodník s dĺžkou 11,6 kilometra.
Dostali sme sa k spomínanej rozhľadni, kde teda výhľad nebol nič moc – iba na okolité polia, ale keďže to slúži iba na sledovanie okolitej prírody a vtáctva, bolo to pekné. Dali sme si prestávku a pokračovali ďalej vedľa poľa za obcou, oblúkom späť do obce k nejakému ďalšiemu močiaru. Cestičky boli príjemné, páčilo sa nám to. Popozerali sme si dedinku a zamierili sme k autu. Dĺžka chodníka bola iba 3,5 kilometra, čo sme zvládli za necelú hodinku.
Vo výlete sme ďalej mali namierené na sever, na Zemplínsku šíravu a keďže nám cestu križovali Michalovce, rozhodli sme sa, že sa tam pozrieme. Dáme si zmrlinku a kúpime jedlo na ďalší deň. Mesto nás vôbec neoslovilo, vybavili sme čo sme museli a leteli sme pozrieť tú šíravu. Už len keď sme sa autom blížili, bolo vidieť že je fakt veľká, nemala konca a nevedeli sme si ani vybrať miesto, kde sa zložíme 😊 Nakoniec sme zastali niekde zo severnej strany a trošku sme si tam oddýchli.
Okúpali sme sa, poležali na dekách, Sunny sa vkuse zabávala, bolo tam jednoducho fajn. Ale harmonogram bol nekompromisný, museli sme opustiť tento jediný oddychový bod našej dovolenky a pokračovať ďalej, ako inak na ďalšiu turistiku. Tomáša som navigovala do Remetských Hámrov a za dedinou sa pokračovalo pohorím Vihorlat až k parkovisku Krivec pod Morským okom. Tam začínal Náučný chodník Morské oko. Chránená krajinná oblasť Vihorlat patrí medzi najlesnatejšie pohoria na Slovensku a nachádza sa tu aj Vihorlatský prales.
Z parkoviska to na Morské oko bol kúsoček, asi kilometer…
Toto tretie najväčšie prírodné jazero je výnimočné svojím pôvodom – vzniklo v čase doznievania sopečnej činnosti, kedy mohutný zosuv z východného svahu zahradil dolinu potoka Okna a za vzniknutou bariérou sa zrodilo prírodné jazero.
Voda bola nádherne čistá, vo vode plávalo množstvo rýb a príroda tu bola oveľa prirodzenejšia a dotknutá človekom oveľa menej, ako sme zvyknutí. Naozaj som z toho mala veľmi dobrý dojem. Chodník sa tiahol popri jazere a potom do kopčeka do lesov. Aj pralesy boli prekrásne, cítila som sa tu veľmi dobre a prechádzku sme si veľmi užívali. Cestou sme míňali informačné tabule o lesoch, geológii, zvieratách a živote na tomto území. Netrvalo dlho a vyšlapali sme nakoniec cesty, kde náš čakali dve samostatné andezitové bralá na vrchu ploské, nazývané Sninský kameň. Ku nim viedli strmé schody a keďže Sunny sa bála, museli sme ju vyniesť my 😊
Po hodine a pol cesty sa nám naskytol neuveriteľný výhľad na celý Vihorlat, Morské oko a aj Poloniny. Pre mňa to bol jeden z najkrajších výhľadov vôbec.
Po pauzičke, občerstvení a fotení sme sa pobrali naspäť dole tou istou cestou a trvalo to už iba necelú hodinku. Celá dĺžka túry bola vyše 9 kilometrov, vystúpali sme asi 500 m a celkový čas bol hodinka a pol pohodovým tempom.
Na záver dňa nás čakala už iba cesta do Polonín, konkrétne do malej zabudnutej obce Runina. Cesta tam bola veľmi zaujímavá, kto nešiel v noci cez Poloniny, nevie čo je strach 😊 Sama za seba hovorila aj tabuľa, ktorá nás vítala do obce s podobizňou mládenca, chystajúci sa udrieť medveďa palicou. Je to najtmavšie miesto na Slovensku s minimálnym sveteľným smogom a je vyhlásený za Park tmavej oblohy Poloniny, preto je tam najlepšia možná pozorovateľnosť hviezdnej oblohy. Je tomu tak aj preto, že je tam najmenšia hustota osídlenia a najmenej navštevovaný národný park na našom území.
Žiaľ, po zaparkovaní na konci dediny sme sa pozreli na oblohu a bolo zamračené. A to som chcela ísť prespať do lesa na najbližší kopec s výhľadom, aby sme sa pokochali hviezdami…
Nuž, nešli sme nikam. Uložili sme sa spať v aute ale aspoň budík aby som nastavila, aby sme skontrolovali situáciu v noci. Našťastie, toto nám už vyšlo. Mraky sa počas noci rozplynuli a my sme mali nádherný výhľad na nočnú oblohu posypanú hviezdami. Musím uznať, že pri takejto tme, aká tam bola, to bolo fakt famózne. Videli sme asi tri krát viac hviezd ako vidíme bežne. Vidieť bolo aj mliečnu dráhu a rôzne iné zafarbenia vesmíru, aké som doteraz videla iba na obrázkoch. Pre mňa ako milovníka vesmíru to bol úžasný zážitok.
3. deň
Po toľkých zážitkoch sme sa po prebudení tešili na ďalší – na pláne bola dlhšia rúra v Poloninách na najvýchodnejší cíp našej krajin – Kremenec. Museli sme sa však presunúť do obce Nová Sedlica, odkiaľ sme štartovali. Cestou tam sme prechádzali obcou Ulič, ktorá sa nám zapáčila. Vedľa cesty sme v parku uvideli modely kostolíkov z okolia, tak sme porušili plán a zastavili sme sa.
Kostolíky boli z dreva a boli nádherné so všetkými detailmi. V dedinke sme objavili aj Školský náučný chodník, tak sme sa skúsili pozrieť aj tam a neoľutovali sme. Bolo to krásne spracované, veselé a milé. Preto na túto obec máme len tie najkrajšie spomienky.
Už sme sa zdržali dosť, museli sme vyraziť. Zaparkovali sme ako vždy na konci dedniny na parkovisku a vyrazili sme do hustého lesa. Poloniny boli veľmi zaujímavé, kľudné a tiché prostredie, keby som medveď, chcela by som bývať práve tu 😊 Keď si ich pozriete na mape, sú dosť rozsiahle a obývané časti dosť vzdialené, obzvlášť na ukrajinskej strane. Odporúčam každému turistovi a každému milovníkovi prírody a hôr, aby zavítal do tejto časti Slovenska. Je to úplne niečo iné a nové.
Cesta nám ubiehala pekne, nebolo to veľmi strmé, až na konci trošku. Keď sme sa vyštverali na vrch, dorazili sme k veľkému kameňu znázorňujúcemu trojhraničie a najvýchodnejší bod krajiny.
Výhľad tam nebol žiadny, tak sme sa veľmi nezdržali a šli sme ďalej po hrebeni, ktorý nás rozdeľoval s Poľskom. Preto výskyt Poliakov bol dosť značný. Ako sme prechádzali, začali sa vynárať nejaké výhľady na severnú stranu k našim susedom ale aj na našu stranu. Hrebeňovka bola veľmi pekná a príjemná časť. Až prišiel čas zahnúť doľava smerom naspať do Novej Sedlice. Zliezli sme to relatívne rýchlo a tak sme ušetrili nejaký čas k dobru. Celkovo sme prešli vyše 19 kilometrov, nastúpali sme pekných 1 100 metrov a trvalo nám to asi 4,5 hodiny. Vskutku pekný výlet za nami.
Rozhliadli sme sa ešte po dedinke, mali sme tam vidieť aj dom Deduška Večerníčka, no akurát ho presúvali a rekonštruovali. Tak sme sa teda rozlúčili s Poloninami a vydali sme sa na cestu do Sniny, na posledný nákup.
Na pláne bola ešte zastávka v zaplavenom lome v Skrabskom, ale už zapadalo slnko a nič by sme tam nevideli. Tak sme pri odbočke pokračovali ďalej po diaľnici smerom na Poprad a odtiaľ do Ždiaru. Zaparkovali sme autíčko na najbližšie parkovisko k zastávke autobusu a pomaly sme sa uložili spať, aby sme naposledy mohli ráno vstať a prežiť posledný deň výletu.
4. deň.
Prebudili sme sa do krásneho chladného sobotňajšieho rána a plán bol nasledovný – umyť zuby, pobaliť sa a utekať na autobus do Tatranskej Lomnice. Odtiaľ cez Vysoké Tatry plynulo prejdeme do Belianskych Tatier a zlezieme späť do Ždiaru.
Sunny cestu nejako vydržala, ale nevedela sa dočkať vystupovania. Dali sme si ešte kávičku na stanici a 7:30 sme teda vyrazili do hôr. Počiatočná pekná prechádzka cez tunajší park a Lomnicu bola fajn, no potom sa to zmenilo na celkom náročný stupák, ktorý nechcel skončiť. Táto časť bola celkom náročná, aj prefukovalo ale nejako sme to zvládli a vyštverali sme sa na Skalnaté pleso.
Keďže tam nepretržite fúkalo, odfotili sme sa a pobrali sme sa smerom k observatóriu, ďalej skalnatým chodníkom, kde sme videli prvý krát kamzíkov a na Veľkú Svišťovku. Tam sme si sadli konečne do závetria a vychutnali sme si obed a výhľady na Zelené pleso, celú dolinu a Belianske Tatry.
Pokračovali sme dole kopcom do doliny k plesu a chate. Cestou sme natrafili aj na nejaké malé vodopádiky a pleso kde sa Sunny mohla napiť. Pri chate sme si dali znovu paužičku, užili si atmosféru a niečo pofotili.
Síce neradi, ale zbalili sme sa a tiahli ďalej po Tatranskej Magistrále ku Veľkému Bielemu plesu. Cesta bola veľmi príjemná, užívali sme si rovinku, bezvetrie a pekné výhľady na okolité kopce, doslova sme v doline boli obsypaní z každej strany. Pri plese sme dali len fotku šli sme po modrej na Kopské sedlo.
Tam si dali poslednú prestávku, užili sme si výhľady ako z dokumentárneho filmu, je som sa jednoducho nevedela vynadívať. Kto ma pozná, vie 🙂
Neďaleko bolo Vyšné Kopské sedlo a posledný najvyšší bod bol Široké sedlo, kde sme už vlastne prešli do Belianskych Tatier. Na teraz som sa už rozlúčila s výhľadmi a neskutočnými kopcami a pustili sme sa už len ťažším šmykľavým terénom Monkovou dolinou dolu do Ždiaru. Po necelých 25 kilometroch sme už mali, priznám sa celkom dosť, hlavne kvôli veľkému prevýšeniu 1700 metrov. Celkovo nám to trvalo 7,5 hodiny čistej chôdze, prestávky nerátam. Bola to moja zatiaľ najkrajšia, najnáročnejšia ale najlepšia turistika.
Neodpustili sme si ešte bryndzové halušky v Ždiari, popozerali sme si ešte tunajšie pomaľované domčeky a spokojní sme sa vybrali domov 😊
Zaujímavé čísla z dovolenky
- prejazdené kilometre na aute – asi 1400 kilometrov
- prejdené kilometre čisto turisticky – 66 kilometrov + odhadom asi 10 km prejdených po mestách a obciach = 76 kilometrov
- navštívené miesta – 36 nových miest
Tipy, rady, postrehy
- kto máte radi vesmír a hviezdy, nočnú oblohu v Poloninách si určite nenechajte ujsť
- pre mňa najväčší zážitok Sninský kameň a Morské oko, nočná obloha v Poloninách a túra z Vysokých do Belianskych tatier
- pri plánovaní takýchto zážitkových dovoleniek si reálne rozmiestnite na deň počet navštívených miest, počítajte vždy so zdržaním, pamätajte, že nič nevíde presne ako má (i keď ja som nebola ďaleko😊)
- nezabúdajte na jedlo (my sme boli bez raňajok, čo nám značne zjednodušilo situáciu), na vodu, na tankovanie a spánok
- hotovosť je nutná, nikdy neviete kde vás prekvapia s plateným parkoviskom o ktorom ste pri plánovaní netušili
- nezabúdajte na potreby psíka (ak ho beriete so sebou), dôležitý je zvýšený príjem vody a stravy, potrebuje si aj oddýchnuť a v aute sa pohodlne prepravovať, pozor aj na známku s menom a číslom v prípade, že sa psík náhodou stratí
- pri plánovaní si pripravte aj časový harmonogram – mne osobne to veľmi pomohlo aby som orientačne vedela, kde a kedy mám presne byť a koľko meškám, po prípade koľko času mám k dobru
- ku každému jednému miestu a turistike som mala podrobne rozpísanú trasu a záchytné body – ak sa stratíte napríklad v Poloninách, signál len tak nenájdete 😊
- spoliehajte sa preto radšej na seba a papier ako na telefón a signál
- na takomto výlete sa určite hodí lekárnička a KPZ-ka (krabička poslednej záchrany) ak to poznáte – aspoň sa inšpirujte a pridajte si do batohu nejaké drobnosti navyše, nikdy neviete kedy sa vám to fakt nebude hodiť
- odporúčam odložiť si každý jeden účet do obálky, aby ste si potom presnejšie pozreli všetky náklady alebo iné dôležité informácie
- pri plánovaní nezabudnite aj na voľný čas a oddych, nedá sa v jednom kolotoči ísť niekoľko dní vkuse 😊
- pozor aj na zmenu počasia a prípadný náhradný plán
