Moje prežitie najpsychopatickejšieho behu akého som sa zúčastnila.
V tom roku som si chcela odbehnúť nejaký ultra beh, no všetky o ktoré som sa zaujímala boli kvôli korone zrušené, alebo už obsadené. Do úvahy prišla už iba možnosť zaregistrovať sa na Ponitriansku 100ku a keďže som človek, ktorý má rád výzvy, išla som do toho. Mala som zopár mesiacov na prípravu, fyzickú ale hlavne aj tú psychickú, tak som si povedala, že to musím zvládnuť.
Veľa som behávala, cvičila a čítala som si články o tréningu alebo trikoch počas preteku. Čo si so sebou zobrať, čo treba, čo netreba, čo si obliecť a zistila som, že je to hotová veda. Ale veď sranda musí byť, sme si hovorili a ešte k tomu to bolo týždeň pred našimi dôležitými pretekmi Spartan, čo je na regeneráciu a oddych dosť málo. A očakávania? V prvom rade to dokončiť v časovom limite a ak by sa darilo, dali sme si orientačný limit že prídeme do polnoci.
Čas ubehol a my sme ráno stáli v Handlovej pred štartom, kontrolovali sme si povinnú výbavu, sypali si púder do tenisiek a krémovali nohy vazelínou. Ešte fotka a bolo odštartované netušiac čo nás čaká…
Chvíľku sme išli všetci spolu, no na prvom kopci sa začali oddeľovať výborní od dobrých a od tých, ktorí to chcú iba dokončiť. Pomaličky sme bežali hore kopčekom, rozprávali sme sa a udržovala som si stabilné tempo. Stále nás bolo na ceste dosť veľa a musela som si dávať pozor kde stúpam a ako bežím. Kilometríky pomaly nabiehali a stále sme stúpali. Prišla prvá občerstvovačka a kontrola na 10 kilometri, doplnili sme si pre istotu hydrovaky vodou, preventívne sme nasadili minerály a vzali sme si chleba s masťou a oriešky do ruky. Pokračovali sme vychutnávajúc si chlebík a kde tu prišli aj prvé zbehy a nejaké rovinky. Stále sme sa obiehali s chlapcami z nášho tímu, podľa toho kto viac vládal. Bolo to veľmi pekné a príjemné a zatiaľ sme si to užívali. Prišla ďalšia občerstvovačka s vodou a hneď sme pokračovali ďalej. Chlapcov sme obehli dolu kopcom, išlo sa mi dobre. Opäť prišlo dlhé a tiahle stúpanie na najvyšší vrchol na trase – Vtáčnik. Tešila som sa hore lebo som si myslela, že to najnáročnejšie už máme za sebou a mala nás tam čakať podpora z nášho tímu. Parádne nás podporili, vyhecovali, dali sme si spoločnú fotku a museli sme makať ďalej, našťastie čakal nás pekný kopček dole.
Dlhým zbehom a nejakými vlnkami aj s potlesom okoloidúcich turistov sme sa dostali do dedinky Veľké Pole. K občerstvovačke som išla svižným tempom po prudkom kopci dole, počkala som tam Tomáša a zatiaľ som sa rozprávala s milou obsluhou. Naplnili mi vodu, poponúkali všetko možné a neodmietla som ani kofolu. Zobrala som si ešte pomaranč do ruky a mohli sme vyraziť ale… začala som pociťovať bolesti v kolenách, až také že sa mi nedalo utekať. Šetrila som sa kopcom hore, dojedali sme čo sme mali v rukách, naposledy zakývali kolegom z tímu a povedala som si že to nejako rozbehám. Z dedinky sme sa dostali na krásne lúky plné slnka a na chvíľku som zabudla aj na bolesť, s ktorou som stále bojovala.
Kríza z 39 kilometra ustála a mohla som si vychutnať beh dolu kopcom k ceste a nasledoval dlhý tvrdý asfaltový úsek až k ďalšiemu kontrolnému bodu. Prekvapivo to nohy zvládali veľmi dobre, na chvíľku som samu seba presvedčila, že by sme mohli do cieľa doraziť do polnoci v našom časovom limite. Kľukatá nezáživná cesta končila pri nejakých domčekoch, tam sme narazili na náhodnú kontrolu a pokračovali sme do obce Jedľové Kostolany, čo bola polovica trasy – 53,5 kilometra. Tu sme si po prvý krát sadli, preventívne sme si napúdrovali chodidlá, trošku si vyfúkli a to bola najväčšia chyba. Nohy mi skameneli a kolená rozboleli ešte viac ako pred tým. Pichalo ma v kolenách aj pri chôdzi a behať sa mi už vôbec nedalo. Vážne som sa začala rozmýšľať, že keď mám v polovici takéto bolesti čo bude ďalej? Takúto bolesť som ešte nezažila ale povedala som si že aj keby sa mám doplaziť a prísť posledná, nevzdám sa. Tak sme nejako išli ďalej, v tej najhoršej možnej situácií sme aj zablúdili asi 200 metrov ale to už mi bolo asi aj jedno a pokračovali sme v smere správnych šípok. Keďže pochádzam zo Zlatomoraveckého okresu, miesta mi boli čoraz známejšie a vedela som že do Skýcova to už nie je ďaleko.
Behať sa mi stále nedalo, bolesť neustupovala ale bola som rada že ma aspoň nohy nesú. Môj cieľ o skoršom príchode do cieľa sa začal postupne rozplývať ako ranná hmla nad Handlovou a zrazu sa zdal nereálny. Zostávala už iba posledná možnosť dať si tabletku na bolesť alebo chôdzou prejsť zostávajúcich 50 kilometrov. Na počudovanie sa mi asi za 20 minút polepšilo, les vedľa Hrušova sa mi zdal o čosi krajší a ku koncu na lúke som začala aj pomaličky bežať. Bola som späť, tabletka zabrala a ja som bola šťastná a prekvapená v jednom 🙂 S prehľadom sme prišli na Skýcov, kde nás čakala ďalšia milá obsluha, až mi bolo ľúto že musíme pokračovať, ale opúšťali sme ich so smiechom a s radlerom v ruke.
Z obce sme sa museli vyštverať na kraj pohoria Tríbeč a nechali sme sa unášať vlnitým terénom hrebeňa k ďalšej blízkej kontrolnej stanici na 69 kilometri. Zo skúseností sme už neoddychovali, iba sme sa si dali naplniť vaky, zobrali niečo do ruky a čo najskôr pokračovali.
Bol pekný teplý večer a začalo zapadať slniečko, nič krajšie a povzbudivejšie si v tej chvíli neviete predstaviť, dostala som druhý dych a nohy boli úplne ľahučké ako na 10 kilometri. Pridala som aby sme vrch Veľký Tríbeč stihli ešte po svetle, predsa len táto lokalita je opradená zvláštnymi príbehmi 🙂
Povrch začal byť viac kamenistý a náročnejší ale podarilo sa nám doraziť za posledného svetla, ešte chvíľku sme sa dívali z kopca na oblohu, na okolité ligotavé dedinky a pustili sme sa do záhadnej temnoty…
Cestu sme videli iba vďaka svetlám z čeloviek a reflexných značiek na stromoch, takže ak sme počuli šušťanie v kríkoch, ani sme nevideli, ani nevládali pozrieť či tam je nejaký medvedík 🙂 Cestou dolu sme stretli pretekára, ktorý už mal evidentne dosť, išiel už iba silou vôle a neskôr sme sa dozvedeli že to aj ukončil. No my sme sa zrazu vynorili pri ďalšej občerstvovacej stanici na 84 kilometri pri Kostoľanoch pod Tribečom, kde sme si vychutnali melón, soľ s tradičným mastným chlebíkom a vybrali sme sa po prašnej asfaltovej ceste. Prechádzali sme tmou cez les a jediné čo si z tejto časti pamätám boli Tomášove neprestávajúce kŕče v nohách, museli sme si dať nútenú pauzičku a doplniť minerály. Trošku to ustúpilo tak sme smerovali k poslednej väčšej občerstvovačke, kde mala byť aj polievka. V tej chvíli okolo 10tej v noci taký teplý vývar padol výborne a keď som si predstavila že nás čaká už iba posledných 16 kilometrov, nohy sa rozbehli samé. Za podpory skvelých dobrovoľníkov sme opustili stanovište a vybrali sme sa do najnáročnejšej časti. Potichu sme prebehli dedinku Žirany a čoskoro sme pochopili čo tá sľubovaná najhoršia časť znamená. Náročné kamenisté strmé úseky sa striedali s menej kamenistými. Tu sa pri prekračovaní stromu Tomáš nevyhol nepríjemným kŕčom a nadávkam 🙂 Tu už to naozaj začalo byť zaujímavé, nie že by to pred tým nebolo ale mysleli sme si že tie najhoršie stúpania už máme za sebou. Zabudnite. kto sa na tento beh chystáte, najlepšie príde na konci! Po malom zbehu z kopca, prišili ešte dva hore na Zobor. Po toľkých kilometroch v nohách a nekonečných hodinách už ani neviete čo si máte myslieť, či nadávať, či sa smiať alebo ako my, s tvárou bez emócii pomaly prekladať nohy, lebo už žiadne emócie v tej chvíli nemáte. Pozreli sme sa na hodinky a zistili sme že je polnoc, takže náš cieľ sme zmeškali. V tom momente sme ale boli radi, že všetky krízy sme prekonali a že sme tam kde sme, takže nás to nejako neodradilo. Keď sme sa doslova vyškriabali na Zobor, zazreli sme v diaľke svetlo. Bol to posledný kontrolný bod a dobrovoľníci nás ubezpečili, že pred nami je už iba 5 kilometrov dolu kopčekom a kúsok po Nitre do cieľa. Už sme sa tešili na to, keď uvidíme svietiace lampy krajského mesta ale museli sme sa ešte popasovať so záverečnou kamenistou cestičkou. Nakoniec sme sa dostali do Nitry a jedným tempom nasledujúc jednu skupinku pretekárov sme prebehli cez cestičky a kruhový objazd. S úsmevom na perách a potleskom unavených dobrovoľníkov a pretekárov sme si konečne vypli hodinky na 107,5 kilometri s časom necelých 18 hodín. Boli sme spokojný s výkonom a aj s tým, že si môžeme konečne sadnúť a už ďalej nebežať 🙂 Dali nám bagetu ktorú sme asi zožrali ale diplom zostal celý a spokojní sme si sadli do auta.
Keď to mám zhrnúť, bola to perfektná skúsenosť. I keď to bol náročný deň a aj pretek, neľutujem, práve naopak, môžem si povedať že som zvládla 100ku. To, že na druhý deň som nevedela chodiť je druhá vec ale spomienky zostali a určite to nebol môj posledný ultra beh 🙂 A ďakujeme dobrovoľníkom za podporu, potlesk a príjemnú atmosféru, nezdá sa to, ale niekedy je to najviac.
RADY A POSTREHY:
- už nikdy nebudem na ultra behu bežať rýchlo dolu asfaltovým kopcom 🙂
- treba skrátiť čas strávený na občerstvovačkách
- nezabúdajte na pravidelný príjem minerálov a kvalitných sacharidov aby ste sa vyhli kŕčom alebo energetickému kolapsu
- nenoste so sebou zbytočne veľa vecí, na občerstvovačkách je dosť jedla, ktoré bohate stačia. Zoberte si iba najnutnejšie veci!
- náplastí a tabletiek na bolesť nikdy nie je dosť
- na dlhý beh sa treba poriadne pripraviť tréningom, no netreba zabudnúť, že na niektoré veci ako bolesti alebo zranenia sa nachystať jednoducho nedá. Treba rátať s bolesťou, aj keď si myslíte, že už nemôže prísť.
1 thought on “Ponitrianska 100vka 2020”