Aj tento rok som plánovala vrátiť sa do 106 kilometrového pekla, aj keď po preteku som si povedala, že nikdy viac… To sa po mesiaci zmenilo a nakoľko som sa dozvedela, že to má byť posledný ročník, nemohla som si to nechať ujsť. Príprava bola obstojná, bola som po niekoľkých polmaratónoch a aj dva týždne po 54 kilometrovom ultra Spartanovi.
Zomlelo sa to všetko tak rýchlo, registrácia, chystanie povinnej výbavy a ani neviem ako, už sme deň pred behom stáli v Handlovej na parkovisku so štartovným číslom.
Ráno sme sa plní emócii prechádzali po námestí, rozcvičovali sa, púdrovali tenisky a vazelínovali slabiny, keď sa z ničoho nič odštartovalo…
Začína opäť beh zvaný Prejdi do Nitry čo najskôr, na rozdiel od minulého roka, mala som už nejaké skúsenosti a verím, že to bude o chlp lepšie.
Začiatok bol jemne naklonený, postupne sa to však nakláňalo stále viac. Veľa miest som si pamätala ale zisťujem, že veľa z toho práveže vôbec. ,,Tadiaľto sme išli minulý rok?,, Veľa krát som sa sama seba pýtala. Pomaličky sme pokračovali ďalej, ale už na začiatku som začala cítiť, že to nie je ono. Nohy boli ťažké a začala som tušiť, že to dnes nebude jednoduché. Ultra Sparťan urobil svoje, tak som zvoľnila. Na šťastie počasie bolo prekrásne a ranné lúče vytvárali krásnu koncoletnú atmosféru, tak som si to veľmi užívala. Čo sa týka našej skupiny, išlo nás oveľa viac ako minulý rok, čo som veľmi rada. Myslím, že každý kto má rád beh, sa raz rozhodne pokoriť takúto métu. Boli sme vpredu, ako vždy s Tomášom a oproti minulému roku sa k nám pridala aj Martuška, ktorá aj určovala tempo. Ostatní boli vzadšie ale bolo ich ešte dlho počuť 😊
Ani neviem ako, dostali sme sa pomaličky na Veľký Gríč, tam bola prvá občerstvovačka. Dala som si prvé minerály, chleba s masťou a soľou a kofolu. Bolo to dosť rýchle a kým som všetko pojedla, pokračovala som chôdzou. Nasledoval jemný príjemný zbeh a následné stúpanie na Jarabú skalu a neskôr na Vtáčnik. Okolie pod Vtáčnikom je veľmi pekné, mám to tam rada. Potom stúpanie na samotný vrchol je o čosi horšie, ale je to iba kúsoček.
Prvé výhľady boli už dostupné, pokochali sme. Podebatovali s kamarátmi s našej skupiny, ktorí nás prišli podporiť a pomaličky, aby sme nestrácali čas, dlhým zbehom smerovali do ďalšej nekonečnej časti. Aby ste ma pochopili, neviem ako ostatní ale ja na 100ke neberiem cieľ ako 100 kilometrov. Ja si dávam limity na jednotlivé úseky. Z Vtáčnika to bolo nejakých ďalších 15 kilometrov do Veľkého Poľa, takže toto bol náš najbližší cieľ a ďalšie ciele budeme riešiť potom 😊
Príroda a počasie bolo naozaj vydarené, kilometre naskakovali a dole kopčekom sa išlo výborne. Milujem tieto časti, užívali sme si to a rozprávali sa. Po dlhej rovinke sme sa plynulým tempom priblížili k domom, kde nás čakal strmší zbeh do stredu dediny. Tento krát som si dávala pozor – minulý rok som to prepálila a celý pretek ma boleli kolená…
Doplnili sme si vodu v hydrovaku, dala som si pomaranč (ten mi vždy dobre sadne), horkú čokoládu a ešte chlebík do ruky. Veľmi sme sa nezdržovali a šli naspäť hore kopcom na okraj obce a bežali na západ po krásnych slnečných lúkach. Po lúkach na okraji lesa nás čakal dlhý asfaltový úsek. Na ten som si matne pamätala, že nemal konca, nepatril medzi moje obľúbené. Možno aj preto, že po lesných mäkších cestičkách, asfalt nie je zrovna príjemný ale napodiv nám to tento krát ubehlo celkom fajn. Vyliezli sme kopček, chvíľu po rovine, kde sme vyžierali černice popri ceste sa dostávame do ďalšej dedinky s menom Jedľové Kostoľany. Tu je polovica trasy a tu už si môžete povedať, že máte niečo za sebou. Ak máte nohy a psychiku v pohode, je možné, že sa vám pretek podarí. My sme sa cítili fajn, takže máme šancu vylepšiť si čas z minulého roka.
Keďže som mala trošku ťažký žalúdok, chleba som si už radšej nedávala, vlastne som ani nebola hladná, dávala som si veľa kofoly, tá mi chutila veľmi a ešte nejaký pomarančík. Pohodovou chôdzou sme sa čo najskôr vypravili ďalej k nasledujúcej občerstvovačke na Skýcove, tá bola vzdialená iba nejakých 7 kilometrov. Prešli sme cez ďalšie lúky, potok a dlhý tiahly kopec okolo zrúcaniny Hrušov. Ešte kúsok a už sme počuli štekot psov z dvorov obce. Tu mal Tomáš navrch – dobre sa mu bežalo, tak bol dosť vpredu, my s Martuškou sme boli vzadšie.
Konečne sa dostávame k občerstovacej stanici, kde stretávam známeho, vraví že končí. Škoda, bol celý čas pred nami, mal pekne našliapnuté na svoj rekord, ale jeho telo vravelo niečo iné. Stávajú sa aj takéto situácie…
Občerstvili sme sa, dala som si aj radler, čokoládu, pomaranč (už moja klasika), ale aj kofola sa mi ešte zmestila 😊 Dali sme sa do reči s inými bežcami, ktorí tam oddychovali s pivkom v ruke (toto ja obdivujem ako môže niekto piť alkohol) a smerovali západnejšie, už k pohoriu Tríbeč. Sledujem medzičas, oproti minulému roku sme na tom oveľa lepšie.
Opäť tiahneme cez slnečné lúky, ale už posledné, už nás čakajú iba husté tmavé hory. Užívame si posledné pekné výhľady na Hrušov, Skýcov, okolité lesy a už sa len vyšplhať na hrebeň pohoria Tríbeč.
Tu začínam pociťovať nepríjemné ťažkosti žalúdka, iba spomalím a dúfam, že to odíde tak rýchlo ako to prišlo. Pomaly vykráčam kopec a snažím sa aspoň klusať po rovinke. Evidentne problém neodíde len tak ako som si myslela, tak zmierujem s tým, že to bude ešte zaujímavé. Keďže jedlo a minerály viazli v žalúdku, do tela sa nedostávali, telo a nohy začali byť čím ďalej ťažšie a ťažšie. Tu začala moja kríza a vrcholila, čím som sa snažila ísť rýchlejšie. Priznám sa, že som spomaľovala skupinu, tak som Tomáša a Martušku posielala, nech bežia ďalej bezo mňa. Nemám rada, keď sa mi musí niekto prispôsobovať, tak som nemala na výber. Samozrejme oni: ,,čo si, veď sme spolu začali, spolu to aj dokončíme,,…
Dostávame sa k občerstvovačke, kde mala byť iba voda, bolo fajn, že tam boli aj moje pomaranče, tak som okoštovala. Samozrejme, že mi to zapasovalo presne opačne ako som chcela, opäť nepríjemné bolesti. Našťastie sa išlo hore kopcom, tak aj tak by sme toho veľa nenabehali. Mrzelo ma, že sme to mali tak pekne rozbehnuté, naháňali sme čas kde sa dalo a museli sme kvôli mne spomaľovať. Toto sú veci, čo proste neviem prežuť, cítila som sa dobre, hlava dobre nastavená, nohy boli celkom OK po tých kilometroch, ale ten žalúdok vôbec nespolupracoval.
Po niekoľkých kilometroch som si na tú bolesť už nejako zvykla a jemne som klusala hore dolu po hrebeni a pomaly sme sa už blížili k Veľkému Tríbeču, čo je taký ďalší míľnik na trase – najvyšší bod pohoria, potom sa ide opäť smerom dole. Konečne nastáva ten moment, kedy sme sa tam vyškriabali, ešte svietilo slniečko ale výhľady tam však nie sú žiadne, iba tabuľa. Chvíľku sme tam ostali stáť, napili sme sa a trošku rozjímali. Pre porovnanie – minulý rok tu už bola takmer tma, teraz sme zahliadli slnko ešte v celej kráse – stále sme v predstihu a máme na to aby sme si vylepšili čas.
Cestou dolu sa mi išlo stále zle ale nejako som to už prestala riešiť a snažila myslieť na niečo pozitívne. Cestou som ešte zahliadla krásny západ slnka, čo v tej chvíli bolo ako pohladenie na duši.
Na konci dlhého zbehu sa dostávame k blikajúcim signálom, čo značí občerstvovačku. Potešili sme sa ale ja som si stále nemohla nič dať, len by som žalúdok ešte viac zaťažila. Dostávala som sa do stavu, keď nič z toho čo som prijímala vôbec nezaberalo. Veľmi zvláštna situácia, pretože na 84 kilometri sa ťažko berie energia z tela ale telo sa skôr spolieha na iné zdroje, ktoré nedostáva. Všetko to akoby stálo v žalúdku. Už som rozmýšľala, či to neskúsim vyvrátiť, ale to bol iba nápad. Začali ma bolieť už aj nohy a celé telo, kríza za celý čas vôbec neprešla, iba sa striedalo, lepšie a horšie…
Tu sme mali posledný krásny pohľad na západ slnka, zároveň mesiac a zrúcaninu Gýmeš. Tu som sa naposledy zasnila a vyrazili sme ďalej po asfaltovej ceste…
Bola už naozaj tma, zapli sme si čelovky a bežali po prašnej ceste. Ja som beh striedala s chôdzou, bolo mi dosť blbo. Zahli sme do lesa, kde by sme mali prejsť lesnými cestičkami k ďalšej stanici, kde mala byť aj teplá polievočka. To bola moja posledná záchrana. Ak mi nesadne, už horšie to byť nemôže a ak sadne, možno sa ešte trošku rozbehnem.
Boli sme ako slepí v tej tme, orientovali zväčša podľa reflexných nálepiek na stromoch. Tu som cítila, že už asi ani nevnímam čo sa deje. Len som bežala za dvoma postavičkami a myslela som iba na tú polievku. Neviem čím to bolo ale hore kopcom som sa trošku prebrala, začala som šľapať a trošku sa mi aj zlepšila nálada. Našťastie sme dorazili k dlho očakávanej a vlastne aj poslednej občerstvovačke. Tam sme si prvý a posledný krát aj sadli a dali si polievku. Bol zeleninový vývar a celkom mi chutil, na nič iné som teda chuť už nemala. Dobrovoľníci boli milí, zaželali ešte veľa šťastia a síl a s dobrou náladou sme pokračovali ďalej. Tá mi však dlho nevydržala ale bojovala som. Nasledoval strmší kopček hore, potom rovinka a zbeh do Žirian. Na rovinke som sa celkom rozbehla, buď som si už zvykla na bolesť alebo mi to trošku prešlo, už vlastne ani neviem, ale tešila som sa, že som udržala krok s našimi. Zbeh dole som si dokonca aj užila a tak sme čo najskôr prešli celú dedinu a zašli do lesa – do najhoršieho a najťažšieho úseku na trati.
Ten les akoby na nás hovoril: ,,vítajte v pekle,, 😊 Nemýlil sa. Tak ako aj minulý rok, tento les nepriniesol nič nové, iba nekonečné trápenie hore kopcom a nikdy nekončiace kilometre. Opäť som mala pocit, že toto je tých najdlhších 10 kilometrov v mojom živote. Ale pekne poporiadku.
Aby som to čo najlepšie vystihla, musím začať od kopca smerom na Žibricu. Keďže je tma, vidíte iba s čelovkou na pár metrov, takže sa pomaly posúvate smerom hore strmým kopcom. Krok za krokom a o pol hodinu vidíte to isté, potom zase to isté, ale to sa hodnú chvíľu vôbec nemení a máte pocit, že stojíte na mieste. Teraz rozmýšľate, že či to idete tak pomaly alebo to ten kopec je taký dlhý. Odpoveď žiaľ nenájdete, máte za sebou 90 kilometrov a neviete sa spoľahnúť už ani na svoj triezvy rozum. Keď sa konečne vyškriabete pomocou paličiek hore na Sedlo pod Žibricou, v duchu ďakujete, že nepokračujete na Žibricu ale doprava smerom k Zoboru. Trošku rovinka na vydýchanie a trošku sme sa zase rozbehli. Po chvíľke tu máme strmý zbeh dolu. Strmým myslím to, že sa tu nedá bežať, sú tu samé šmykľavé a nestabilné skaly a tráva. Občas nájdete nejaký lepší kameň, kde môžete položiť nohu a dostať sa nižšie. Koľko sa vlastne nastúpalo hore, to sa ide aj dole. Trvalo to asi večnosť. Keď sme sa zase trošku rozbehli po rovine, do cesty nám opäť vošiel ďalší stupák. Už zo zvyku zabojujete a zapichujete paličky do suchej zemi, aby ste po tej kamenistej ceste pomaly odrátavali metre. Ďalší strmý kopec, ktorému nie je vidieť vrchol.
Keďže sa mi už celkom išlo dobre, poradie sa zmenilo. Prvý bol ako vždy Tomáš, tomu som už kričala nech sa na nás vykašle a ide sám, potom ja a za mnou Martuška, ktorá mala bolesti nohy. Nebolo ju vidieť, iba sme po sebe kričali…
V tejto časti trasy ma už tak neznesiteľne boleli nohy, že som jednoducho nemohla zastaviť. Dostanete sa do takej bezvýchodiskovej situácie, že pokiaľ bežíte, je to OK, keď zastanete, prichádzajú bolesti. Čo by bolo fajn, keby sme sa nemuseli čakať. Potrebovala som to využiť a vyšliapať čo najrýchlejšie tieto posledné desiatky metrov prudkých kopcov, nech mám už čo najskôr za tým.
Z ničoho nič ostalo ticho. Vpredu som svetielko Tomáša už nevidela, keď som volala na Martušku, tak nič. Počula som iba zvuky z lesa a veselú hudbu s neďalekej Nitry. Áno takto im bolo veselo a my tu doslova bojovali o život.
Za každým kopcom, nasledoval ďalší a ja som bola čoraz prekvapenejšia, že takto si to teda z minulého roka nepamätám. Človek rýchlo zabudne na to zlé… Tak mi neostávalo nič iné, iba pokračovať a vybehnúť čo najskôr hore. Z ďaleka na mňa blikalo červené svetielko a ja som už vedela, že to je pomyslený najvyšší bod. Snažila som sa mu čo najskôr približovať, doslova som začala bežať. Posledné kroky a konečne v pozadí vidím lampy a svetlá veľkomesta. Tak na tento pohľad som čakala niekoľko hodín, je neuveriteľné, ako sa dokážete na takéto niečo tešiť.
Blížila som sa k poslednému kontrolnému bodu, vedľa ktorého už neposedne prestupoval Tomáš. Pozdravili sme sa, prehodili reč o pocitoch a chvíľku sme čakali na Martušku. Potom sme už videli mihotavé svetlo v diaľke medzi stromami – to musela byť ona. Prišla zničená k nám a spolu sme sa rozbehli dole posledným kopcom k blízkej Nitre. Každý išiel čo vládal, ale keďže sme si všetci chceli vylepšiť čas, Tomáša som už naposledy poslala, nech ide čo to dá a že sa počkáme v cieli. Ja som išla svoje a za mnou Martuška, tiež ako jej nohy dovolili. Ešte som jej ukazovala v lese kadiaľ má ísť a Tomáša som už nadobro stratila. Nikoho som pred sebou nemala. No keď som vyšla z lesa, čakali nás prví ľudia a ukazovali kadiaľ mám smerovať. Išla som uličkou oproti dole kopčekom. Tu som sa rozhodla dať do toho maximum, už ste v podstate v cieli a je vám to jedno, ak keď vás už bolia časti tela, ktoré ani nemáte…
Na konci uličky som išla ďalšou oproti, všade svietili lampy, tak som si už vypla čelovku. Prišla som k ďalšej križovatke a nevedela som, kadiaľ presne mám ísť. Nevidela som žiadne šípky ani značky, zostala som trošku v rozpakoch. To posledné čo som teraz chcela, bolo hľadať správnu cestu. Ale došlo k najhoršiemu, tipla som si kadiaľ mám ísť a neskôr sa ukázalo, že nesprávne. Martušku som z diaľky navigovala za mnou. No, tu to bolo veľmi zaujímavé, nevedela som kde som, či som dobre alebo kde mám ísť, ale vedela som iba jedno, musím ísť dole kopcom a dostať sa ku kruhovému objazdu pod Zoborom. To sa mi po dlhých minútach aj podarilo, ale nadbehli sme si asi necelý kilometer navyše. V tej chvíli to bola posledná vec, čo ma trápila a tak som sa z kruháča neskutočne tešila. Moja priorita bola jasná, bežať ďalej a už sa dostať konečne do cieľa. Medzi tým mi ešte Martuška telefonovala kadiaľ má ísť. Na kruháči som konečne našla šípky a už som sa len nechala viesť a prišla k poslednej odbočke za riekou, kde mi už oproti išiel Tomáš. Ten ma samozrejme privítal vo veľkom štýle: ,,kde si toľko?,, 😊 Tak som sa rozbehla do cieľovej rovinky a s úsmevom na tvári prišla do vytúženého cieľa s o 17 minút lepším častom ako minulý rok. Na to čo som zažívala posledných 40 kilometrov som nadštandardne spokojná. Ešte sme počkali Martušku, podporili ju a spolu prišli k cieľu. Už máme dobojované…
Po objatiach a vysvetľovaní ako som sa stratila sa mi ešte prihovorila žena z neďalekého stola: ,,to si ty, čo si vyskočila na 60 kilometri?,, A ja som s úsmevom povedala že ,,hej to som ja,, 😊 ,,Aha pozri akú máš parádnu fotku,, a vytrhla kamarátovi telefón z ruky a podávala smi ho. ,,Uáááu, nádherná,, povedala som a ešte sme prehodili pár slov z celou partiou pri sediacich.
Atmosféra tam bola naozaj perfektná. Každý nám tam niečo ponúkal, hrozno, bagety, tak sme sa z chuti najedli a niečoho napili. Ešte sme sa porozprávali, dali nám krásne diplomy, odfotili sa, poďakovali a rozlúčili sa cestou k autu. Prezliecť sa do teplého a môžeme vyraziť.
Cestou v aute som Tomáša obdivovala že nezaspal, lebo mne bez zaváhania klipkali oči počas rozhovoru 😊 Povedala som, že keď mi kúpi čaj a budem mať čo piť, bude to lepšie a nezaspím, no aj tak to nevyšlo a pristihla som sa ako spím s čajom v ruke 😊 V tom som sa na sebe začala strašne smiať a už som našťastie vydržala až domov.
ÚDAJE O BEHU
- 106,91 kilometrov
- 5 742 výškových metrov
- celkový čas 17:38:41
- 10 kontrolných stanovíšť, z toho 2 bez občerstvenia
POSTREHY
- sú to neskutočné emócie keď môžete byť súčasťou takéhoto preteku a podarí sa vám to dokončiť
- na cestu späť je najlepšie si vybaviť odvoz alebo prespať ak je taká možnosť
- nech sa pripravujete ako chcete, poučíte sa zo skúseností, aj tak príde niečo s čím nepočítate a musíte sa s tým vysporiadať
Viac rád mám aj v staršom článku z predchádzajúceho ročníka.
